SELLARONDA ULTRATRAIL 2014

Sellaronda Ultratrail, které bylo letos Mistrovstvím Itálie v krátkém Ultra SkyMarathonu jsme měli dlouho v hlavě jako jeden z cílů pozdního léta. Nakonec jsme plány i s ohledem na účast na MMT100 (Mistrovsví Itálie v dlouhém Ultra Trailu – 100mil) změnili, a tak velmi rád zprostředkuji tento závod v srdci Dolomit díky Matúši Vnenčákovi, který zde dosáhl pěkný výsledek.

13 SEPTEMBER 2014

Colfosco/Arabba/Canazei/Selva Gardena – Dolomity, Taliansko
preteky short-distance Ultra SkyMarathon
finále alpskej Salomon Trail Tour
Majstrovstvá Talianska v horskom ultramaratóne (Italiano Campionato)
57km/3700m+
6:15:27 hod
5.miesto

Subjektívne pocity sa dajú zhrnúť a spísať najlepšie hneď po akcii. V mojom prípade je aj týždeň po pretekoch celkom úspech. Tradične ako každý rok, sme na jar vyberali zahraničné preteky, ktoré budú stredobod a hlavný target letnej sezóny. Keďze na jar som vychytal akútnu sinusitídu a neskôr vyvrtnutie členka, vravel som si, že so šťastíčkom by tento rok už stačilo. Odvtedy sa to rozbehlo konečne tým správnym smerom.

Príprava na Sellaronda Ultra nebola úplne tip-top. Celý august som sa naplno venoval pretekom Tatranskej šelmy Vertical&Ultra (www.tatranskaselma.com) a ku hodnotám plánovaných tréningov som sa zďaleka nepriblížil. Posledné 3 týždne som ale dobre oddýchnutý mohol doháňať zameškané. Samotné preteky vyšli na 100%.

Najlepšie čo môžeš urobiť pri účasti zahraničných pretekoch je dobre sa zaklimatizovať a stuhnuté telo z cesty aspoň párkrát pred tým prevetrať. Jednoducho byť v blízkosti štartu aspoň pár dní. My sme išli týždeň vopred na 3 dni do Stubaitalu, kde sme si každý deň dávali výbehy pod Ruderhofspitze (3474 m). V pondelok sme potom odišli na 4 dni regenerovať ku Lago di Garda. Povenovať sa aj iným športovým aktivitám a pokoštovať a degustovať miestne syry a vína. Posledné dni je naozaj zbytočné telo vystavovať nejakým vysiľujúcim výkonom. Poďme ale naspäť ku samotným pretekom.

Sellaronda Ultra sa radí ku krátkym horským ultramaratónom. Parametre trate (57km/3700m+) nevzbudzujú v tejto dobe už nijaké ohúrenie. Avšak trasu, ktorú vybrali organizátori, tak tá je naozaj famózna. Priemerná výška cez 2000 m, dlhý čas pod masívom a ľadovcami Marmolady, chodník vedie dookola Piz Boé a summa summarum absolvujete 4 vyšupované výbehy a 4 poriadne zbehy. Subjektívne, talianske Dolomity sú najkrajšia časť Európy a Sellaronda je ich epicentrom.

Organizátori sa chceli ukázať a predviesť už v predvečer na prezentácii a technickom briefingu. Po skončení na všetkých čakali prepchaté stoly všemožnými fajnotami. Štart bol ale naplánovaný na 6:00, takže rýchlo spať. Vďaka Stanke a Egonovi zo Sporthaus Fill (www.sporthaustrocker.it) sme mali kráľovský servis a ubytovanie v neďalekom Castelrotto.

Predpoveď počasia nebola ku pretekom vôbec zhovievavá. Našťastie realita bola presne opačná. Chladno, ale jasno a bez zrážok. Štart posunutý o minútku mi vôbec nevadil. Prvých 15 minút sa išlo aj tak ešte po tme.

Alpské chrty sa rozbehli voľným 4min/km tempom. Chvíľu som špicu ťahal ja, ale hneď som si dal facku a so začiatkom stúpania som sa stiahol do úzadia. Sedem kilometrov po štarte a zjazdovkou na prvý kopec za Bec de Roces (2330m) som vybiehal 1 minútu za úvodnou 9-člennou skupinou. Tempo na takýchto krátkych ultrákoch býva oveľa vyššie ako na klasických 100vkách. Rýchla občerstvovačka a strminou dole do prvej dediny Arabba (1602m).

Nikoho som dole nevidel, stratu za prvými som iba tipoval. Naštastie v týchto končinách vedia všetci po nemecky a anglicky, takže sa tu necítim ako Talian. Serpentínami po krásnom singláči stúpame 2. výškový kilometer. Onedlho dobieham dvoch prepálených a hneď ich obieham. Mentálne takéto okamihy veľmi pomáhajú. Začína trochu pofukovať a od ľadovcov Marmolady poriadne prituhne. Teplota okolo nuly, hore je posnežené a vlajky idú na konci stúpania 45° svahom diretkou do Portavescovo (2487m). Našťastie slnko už je vyššie a teda 2 vrstvy kompresných vecičiek sú tak akurát. Nasleduje prvá a jediná časť, ktorá počas trate nevedia strmým výbehom alebo zbehom, ale miernym chodníkom do Passo Pordoi (2239m). Odtiaľ do ďalšej občerstvovačky nad známu dedinu Canazei (1546m). Od polovice 2. stúpania už 15km bežím sám a to mám najradšej. Pred sebou sem-tam zazriem jedného, dvoch, troch… V duchu si počitám priebežné poradie. Prvých 10 je hodnotených a ja som 8. Prekvapuje ma to veľmi, ale som len v polovici. Pred štartom som si dal cieľ byť do 15, to by bolo super. Silvia Serafini tu vyhrala minulý rok ženy s tuším 12. miestom overall.

Začína sa tretí kopec do Passo Sella (2251m) a po kilometri zle odbočím. Stojí ma to 3 minútky, kým som nazad na trati a strácam prehľad. Paradoxne nestrácam moral, skôr vrie vo mne adrenalín a začínam tempo stupňovať. Nika ma hecuje v lesnej strmine popri ceste. Obieham prvého, druhého a dobieham tretieho. Stále sa mi ide perfektne a vyzerá to tak, že konečne mám svoj deň. Je to super pocit, aj keď takých už bolo mnoho. Ďalšia dobrá správa, občerstvovačka bola o 100 výškových nižšie, ako som si nakreslil na štartovné číslo deň predtým. Zhora napaľujem zbeh ohavným tempom a snažím si urobiť medzeru pred týmito troma 5 kilovými chlapcami. Do poslednej dediny Selva Gardena (1563m) dobieham 6. Za sebou necelých 5 hodín a 45km/2900m+.

Tradične sa na kontrole vôbec nezdržujem. Za behu doplním vodu a zjem kúsok banánu. Čaká nás posledný výbeh, z časti po olympijskej zjazdovke, na Dantercepies (2305m). V polovici kopca som ešte dokázal obehnúť ďalší pár vysekaných lýtok a vytvoriť si dostatočný náskok pred záverečným zbehom do cieľa v Colfoscu (1650m). Posledných 100m+ je už aj na mňa priveľa. Chytá ma poriadna kríza, ale ťahám to hlavou. Pociťujem slabé kŕče v trieslach a viem z čoho. V predchádzajúcom zbehu som išiel štvorkilometrový úsek so 660m- necelých 14 minút. Je mi už všetko jedno, toto si nenechám v žiadnom prípade už nikým vziať. Vrtuľník ma berie v dlhom zábere, vyťahujem z päty posledné zvyšky energie. Hore cez občerstvovačku len prebehnem. Ľudia z kontroly a ďalší turisti na mňa poriadne kričia a šialene „po alpsky“ povzbudzujú.

V zbehoch sa cítim silný, preto nechávam nohy na voľnobeh plynúť dlhým traverzom, serpentínami, lúkou a som v cieli Sellaronda Ultra v čase 6:15:24 na 5.mieste. Som šťastný, hoci som celkom vyflusnutý. Na bedňu mi chýbalo necelých 10 minút. Každopádne som rád, veď tretí skončil Ornati, celkový víťaz pohára. Bolo to dnes naozaj veľmi rýchle. Po chvíli som už celkom na nohy a diskutujem s rôznymi ľuďmi. Nika, môj najlepší supporťák ever, ma hecovala popri trati všade kde sa len dalo a priebežne ma informovala o možnom aj nemožnom.

Majstrovstvá Talianska v Ultra Skymarathone sa zúčastnili aj bežci z ďalších 10 krajín sveta. V žiadnom prípade sa tu nezišla úzka svetová špička. Mne sa ale podarilo uchmatnúť môj najlepší výsledok. Ceremónie a vyhlásenie boli siahodlhé, no príjemné. Oceňovali aj víťazov pohára alpskej Salomon Trail Tour a tiež Majstrov Talianska. Martin tiež išiel slušne a za 8:06 hod zhrabol 64. flek a v tombole pre istotu aj hodinky. Víťazstvo uchmatol domáci Georg Piazza za 5:45 hod, v ženách vyhrala Nepálčanka Mira Rai za 6:36 hod.

Organizátori ma poprosili šíriť dobré meno preteku aj v naších končínách, preto kto má chuť sa poriadne prebehnúť a zapretekať si v slušnej konkurencii a v krásnom prostredí v strede talianskych Dolomitov, neváhal by som ani sekundu. Atmosféra, organizácia a značenie úplne rovnaké ako ostatné svetové ultra sviatky.